Lívia Helen: naše nastavenie mení celú dynamiku rodiny

My v Kroki na nekonečný zhon proste neveríme. Nie, nie sme naivní a ani nemáme partičku škriatkov, ktorí by to celé zmákli za nás. Veríme, že v tom celom si všetci vieme nájsť pár minút pre seba. Už minulý rok sme pre vás pripravili parádny rozhovor s Dadou Zvalo. Ak ste ho nečítali, ale, že hneď to treba napraviť! 🙂 Tento rok v milej tradícii pokračujeme.

 

Tentoraz sme o rozhovor poprosili Líviu, ktorá na sociálnych sieťach pôsobí pod menom Lívia Helen. Je to mamina dvoch malých chlapcov a keď si otvoríte jej profil, doslova vás ovanie vôňa prírody. Venuje sa témam holistického zdravia, tradičnej čínskej medicíny a kultivácie ženstva. Veľmi sme chceli vedieť, ako celé toto vianočné šialenstvo vníma ona a jej rodina. Vznikol nám z toho krásny, láskavý rozhovor, pri ktorom sa rozhodne oplatí zastaviť sa a spomaliť. 

Kroki: Vianoce – dokonalý paradox. Na jednej strane na nás útočí Black Friday, zľavy a všetci tlačia na darčeky a nákupy. Na strane druhej sa hovorí o pokoji, oddychu a rodinnej pohode. Ako to je u vás doma? Čo pre teba tieto sviatky znamenajú, ako ich vnímaš ty? 

 

Lívia: Duch Vianoc je pre mňa nositeľom stíšenia, očisty a plného návratu k sebe, a k rodine.  Čaro tohto obdobia vnímam najmä v energiách zimného slnovratu, ktorými nás príroda učí, že tma nie je nepriateľ, ale je to priestor, v ktorom sa rodí svetlo. Práve v tých najtemnejších dňoch roka dostávame príležitosť rozžiariť svetlo v sebe. Je to proces, do ktorého sa rada ponáram.

Toto obdobie vnímam ako prechodový čas, ktorým sme pozvaní prijať cyklus svetla a tmy, obnoviť nádej, smerovanie a zámer. Moderný tlak konzumu a výkonu je z môjho pohľadu akýsi šum, ktorý odvádza našu pozornosť od toho, čo je v tomto období bytostne dôležité. 

V našej rodine máme tieto princípy zvedomené. K sviatkom pristupujeme v bdelosti, s úctou k tradíciám našich predkov, aj k tomu, ako to cítime my. Vianoce sú pre nás časom spoločného rodinného svetla, jedla, piesní, príbehov, obdarovania a tichej blízkosti.

Naše deti oboznamujeme so skutočným zmyslom a pôvodom sviatkov, zároveň však tvoríme priestor pre hravosť, kúzlo a čaro, ktoré sa s Vianocami spájajú. 

„Ježiška“ deťom nepredstavujeme ako toho, kto nosí darčeky, ale ako nositeľa vysokých cností – svetla, dobra, lásky a pokory – hodných oslavy a pripomínania.

Kroki: Je nejaký zimný alebo vianočný rituál, ktorý je pre teba ako človeka, ženu, posvätný? Taký, ktorý by si počas tohto obdobia robila, aj keby si žila sama, bez rodiny a spoločenských očakávaní?

Lívia: Moje rituály nemajú pevne danú podobu. Sú skôr plynutím a vedomím aktom, ktorý stelesňuje moje vnútorné zámery. Akékoľvek úprimné a hlboké precitnutie v sebe, a so sebou, je pre mňa posvätné.
V zimnom období sa moje rituály nesú v znamení očisty, zastavenia, pozvania svetla a tepla do svojho vnútra, prepúšťania starého a prebudenia nového zámeru. Svetlo rada ukotvujem do hmoty tvorivou činnosťou – napríklad tradičným ručným máčaním sviečok z včelieho vosku. Súčasťou mojich rituálov je aj uctenie si svojho tela – napríklad jemnou masážou bruška s teplou bylinnou guľou, či prehriatie sa bylinnou náparkou.

V zimnom období vnímam zmysel v schopnosti stať sa sama sebe „lonom“. Z tohto tichého a tmavého miesta vedome vytvoriť nové zámery. Verím, že to, čo vyrastá z tmy a ticha, rastie pevne. 

Kroki: Čo podľa teba ľuďom v meste najčastejšie uniká – najmä v období Vianoc?

Lívia: Život v meste nás oberá o možnosť načúvať tomu najmúdrejšiemu učiteľovi – prírode. Možno to znie ako klišé, ale príroda skutočne v sebe obsahuje odpovede na všetky naše otázky. V tomto období nám napríklad jasne poukazuje na to, že nič nerastie donekonečna, a že úbytok neznamená stratu, ale očistu, ktorá odhaľuje pôvodnú životnú silu. 

Stiahnutie sily a pozornosti dovnútra, ku koreňom, je veľmi dôležité pre zachovanie cyklu obnovy. A predsa toto volanie po stíšení a zastavení väčšinová spoločnosť nenasleduje, práve naopak. 

Kroki: Učíš ženy (keď to veľmi zjednoduším) pracovať s telom, emóciami, intuíciou. Ako toto preniesť do vianočných dní? Možno nejaký príklad, prvú pomoc, ako si vie žena/mama zachrániť deň a náladu v dobe, keď má milión povinností a nastane taký ten pravý rodinný chaos?

Lívia: Keď sa ocitáme v rodinnom chaose, povinnostiach a ešte na nás, ženy/mamy, pôsobia emócie všetkých zúčastnených, zvykneme mať tendenciu vstúpiť do režimu výkonu. A práve v tom sa utlmuje naša skutočná sila. To najdôležitejšie, čo môžeme my ženy urobiť, je na chvíľu sa zastaviť a vedome sa vrátiť do svojho tela, ktoré je kotvou. Nie z úrovne logiky, nie z kontroly, ale z roviny vnímania.

Môj proces návratu do svojho stredu vyzerá nejako takto:

Zastavím sa, zvedomím si svoje telo, napojím sa na svoj dych a prehĺbim ho do podbruška. Zvedomím si, čo aktuálne cítim, bez hodnotenia. Akýkoľvek stav je v poriadku, neodmietam ho, iba som s tým, v prítomnosti, bez potreby kontroly. Ak sa, napríklad, hnevám, neodmietnem svoj hnev, iba si zvedomím mnoho-úrovnosť svojej bytosti a schýlim sa do roviny, z ktorej som schopná vnímať z nadhľadu a ukotviť sa do pokoja. Ak chceme, funguje to. Ak sa cítime ako obeť konfliktu, fungovať to nebude. Väčšinou je to o ochote a odvahe zmeniť svoj stav. 

Toto naše nastavenie mení celú dynamiku rodiny. Takmer bez výnimky. Niekedy sa to môže javiť ako bremeno, že my ženy máme možnosť takto vplývať na rodinnú náladu. No je to naozaj bohatou príležitosťou. Keď sa v okamihu navrátime k sebe, prestávame reagovať z chaosu a začíname konať z pokoja.

Nemusíme situáciu ovládať, či držať pod kontrolou – stačí, že sme prítomné. Keď sa na chvíľu dotkneme samé seba, v skutočnej hĺbke nášho JA, vytvoríme pole, ktoré vnímajú deti, partner a celý dom. Nie je to o dokonalosti. Je to o návrate k telu a k prítomnosti, vždy keď sa príliš rozbehneme.

O tom sú, koniec koncov, Vianoce. :)

Kroki: Vianoce sú často plné emócií. Môžu aj bolieť. Možno sa niekto cíti sám, prežíva napätie alebo smútok za niekým, kto tu už nie je. Ako s takýmito emóciami pracuješ ty? Máš nejaký tip, postup, rituál, ako to celé zvládnuť?

Lívia: Ja sa prikláňam k názoru, že neexistuje „zlá“ ani „dobrá“ emócia. Všetky emócie nesú potenciál výživy, no taktiež deštruktivity. Dovoľme si cítiť všetko, čo potrebujeme, no nestotožňujme sa so svojimi emóciami a nezotrvávajme v nich príliš dlho. Môže sa stať, že nás plne pohltia a vtedy zabúdame, že sme niečím viac, ako len svojím emočným telom. Je to o bdelom vnímaní seba samého a o vedomom vnímaní procesov, ktoré sa v nás odohrávajú. 

Akonáhle sa stanem vedomím pozorovateľom seba samého, viem s tým pracovať. Sú to však veci, ku ktorým nevedú skratky. 

Kroki: Keby si mala všetkým, ktorí tento rozhovor čítajú, mamám a možno aj otcom, poslať jedno vianočné prianie, odkaz, čo by to bolo? 

Lívia: Prajem vám, aby ste si tieto Vianoce dovolili spomaliť a nebyť dokonalí. Aby ste si zvedomili, že to najdôležitejšie už dávno robíte dostatočne dobre – tým, že ste tu pre svoje deti. Nech je váš domov plný pokoja, prijatia a láskavosti. Najmä voči sebe samým. 

Milá Lívia, úprimne ďakujeme za tvoj čas, otvorenosť a zdieľanie. 

Kamoši, veríme, že vás tento rozhovor zahrial na duši tak ako nás. Teraz už len, láskavé Vianoce všetkým!