Tereza Križanová: Na karavan sme si museli požičať

Tereza Križanová, ktorú na Instagrame nájdete ako tera.pendluje, by mohla byť mamou na materskej, ktorá denne chodí na to isté ihrisko. Postupne by strácala samu seba medzi povinnosťami a potrebami všetkých okolo. Jedného dňa si povedala, že to chce inak. V materstve našla slobodu, o ktorej sa väčšina z nás bojí snívať. 

Dnes spolu s mužom Kubom, dvojročným synkom Oskarom a psom Bagetou žijú v karavane na Lofotách. Ona, ako sama vraví, „umýva hajzle“, jej polovička je na rodičovskej a dietko? To má k dispozícii to najväčšie ihrisko – celý svet.

Aké je to žiť, pre väčšinu z nás, inak? Kde berú odvahu, financie a či si už povedali, že niečo fakt prestrelili? Nohy hore, studený drink (alebo aspoň tú kávu, ktorú ste si urobili ešte ráno) do ruky a pár minút pre seba začína práve teeeraaaz!

Kroki: Ako to vlastne celé začalo? Kedy si si povedala, že tvoja materská bude možno trošku netradičná a nestráviš ju len na jednom mieste? 

Tera: V septembri 2024 mal Oskarko pol roka a mne behalo po rozume, že zimu by som rada strávila na horách. Môj muž má prácu, vďaka ktorej môže žiť v podstate kdekoľvek na Slovensku, a ja som jednu takúto zimnú sezónu v našich horách odpracovala ešte ako nemama. Prečo neskúsiť prenajať náš byt na Záhorí a vymeniť ho za chatičku na Liptove? K tomu som narazila na kurz lyžiarskeho inštruktora a celé sa to vyskladalo do celkom pekného plánu.

Až teraz si síce uvedomujem, aká šialenosť to vlastne bola. Ešteže sme sa do toho pustili! V decembri sme už bývali na Liptove, náš domov sa stal dočasným domovom niekomu inému a ja som po skoro dvoch rokoch šťastne šúchala zjazdovku a pripravovala sa na kurz. Po kurze som začala aj učiť, a tak som prispievala do rodinného rozpočtu. Oski mal zatiaľ skvelý čas s tatinom. Tento môj nápad nám ukázal, že náš domov nemusí byť len jedno miesto. Domov tvoríme my, kdekoľvek sa nachádzame.

Kroki: Kam všade ste už s Oskarom vycestovali? 

Tera: Oski má za svoje dva roky pocestovanú celkom veľkú časť Slovenska. Na prvý výlet sme ho vzali ako dvojmesačného na Štiavnické tajchy, chodí s nami na festivaly – na tie menšie, rodinné. 

Prvý let absolvoval v piatich mesiacoch do Valencie a odtiaľ po pár dňoch na Tenerife. Minulý rok sme spolu precestovali indonézske Bali – to bolo nezabudnuteľné dobrodružstvo. Odvtedy sme si istí, že je to ten najlepší parťák na cestovanie. A teda zvládol aj šesťdňový presun zo Slovenska na Lofoty.

Každú cestu sme však prispôsobili priamo jeho potrebám či spánku. Všetky lety, ktoré sme s ním absolvovali, zvládol bez problémov, a pokiaľ vidíme, že už je v autosedačke nespokojný, zastavujeme a ideme na prechádzku. Nejdeme na úkor jeho komfortu.

Kroki: Aktuálne ste sa celá rodinka presunuli na Lofoty a žijete v prívese. Povedz mi, čo tam vlastne robíte?

Tera: Áno, aktuálne sme už druhý mesiac v najkrajšej časti Nórska – na Lofotách. Toto je opäť z kategórie mojich šialených nápadov. 

Jedného zimného večera, počas druhej sezóny na Liptove, (čítaj – ďalšom sťahovaní na pár mesiacov) mi preletelo hlavou, že by sme mohli mužovu materskú stráviť v zahraničí. Práve vďaka sezónam na Liptove poznám veľa ľudí, ktorí žijú zo sezónnych prác. Leto trávia väčšinou v Škandinávii a zimu v našich horách. Ja som sa po materskej nemala do akej práce vrátiť a Kubo tú svoju chcel naozaj využiť, tak som sa ho spýtala, či ju teda nechce stráviť v Nórsku, a on súhlasil.

Jediné, čo mi nedávalo spávať, bolo: Kde budeme bývať? Kto nám prenajme byt na štyri mesiace – rodine s malým dieťaťom a psom? Riešenie sme videli v kúpe karavanu. Tomu som prispôsobila aj hľadanie práce a zamerala sa len na kempy. A dnes? Sedím v obytnom prívese v kempe, v ktorom pracujem na Lofotách. Tak to asi vyšlo, haha.

Kroki: Otázka možno trošku na telo: Ako sa toto celé dá finančne zvládnuť?

Tera: Budem úplne transparentná. 

Na karavan sme si museli požičať, čiže už nebolo cesty späť. Po roku a niečo na rodičáku sme veru veľa úspor nemali. Našťastie nám pomohla rodina a sľúbili sme, že všetko vrátime práve počas pobytu v Nórsku. 

Kubo má skvelú prácu, takže jeho materská je jedna z tých najvyšších možných. Ja upratujem v kempe, kde mi platia viac, než niekomu zo stredného manažmentu v korporáte na Slovensku. Dokopy máme naozaj nadštandardný príjem.

Náklady máme minimálne, nakoľko miesto v kempe máme zadarmo, byt na Záhorí je prenajatý a tým pádom míňame len na potraviny, telefóny a naftu. 

Nórsko je drahé, to je pravda, ale úmerne k platom, ktoré tu majú. Samozrejme, niektoré položky sú tu cenovo prestrelené a niektoré sú prekvapivo rovnako drahé ako na Slovensku. Dokonca sa nám darí celkom dosť ušetriť, takže po Nórsku nás čakajú dva mesiace spoločného cestovania – ja budem dobrovoľne nezamestnaná, Kubo na materskej a spolu budeme na cestách po juhu Európy.

Kroki: Ako to vidíte do budúcna? Škôlka, škola, domškoláctvo?

Tera: Dnes vieme, že opäť strávime zimnú sezónu na Liptove, kde Oskar nastupuje do jednej skvelej škôlky. To je zatiaľ všetko, čo máme naplánované. 

Ja verím mojej hlave, že opäť niečo zaujímavé vyprodukuje. Každopádne, nemyslím si, že domoškoláctvo je pre nás cesta. Bola by som však veľmi rada, keby sme mohli Oskimu dopriať možnosť alternatívnejšieho spôsobu vzdelávania.

Kroki: Je mi jasné, že to celé nie je vždy ako z ružovej knižnice. Stalo sa vám počas vašich dobrodružstiev niečo, pri čom ste si povedali: „Fúha, tak toto sme asi prestrelili“?

Tera: Teraz spätne možno vnímam ako prešľap autosedačku, ktorú sme mali požičanú spolu s autom na Tenerife – nebola úplne vhodná pre jeho vek. 

Vtipné však je, že na toto si spomínam ako na prešľap, ale na Bali sme úplne v pohode jazdili všetci traja na skútri – malý v nosiči medzi nami. Znie to šialene, že? Na Bali nie sú problémom domáci na cestách, ale skôr neskúsení, prípadne podgurážení turisti na skútroch. My sme však, našťastie, žiadnu nebezpečnú situáciu na indonézskych cestách nezažili.

Kroki: Máš nejakú radu pre rodičov, ktorí by chceli cestovať a objavovať svet s dietkami, no majú pred tým prirodzený rešpekt? 

Tera: Aj my máme prirodzený rešpekt, vyhodnocujeme riziká už pri plánovaní a nepúšťame sa do vecí bezhlavo. Pred cestou do Indonézie mi hlavou prebehli snáď všetky katastrofické scenáre. Ale aj doma sa môže stať čokoľvek. Preto tie prirodzené obavy treba premeniť na dobrú prípravu. Zistiť si viac o zdravotnom systéme v krajine, pripraviť si vybavenú lekárničku a zaplatiť dobré poistenie. 

A možno práve tým, že sme začali postupne, malými výletmi a od naozaj skorého veku, sme si dovolili vymýšľať aj väčšie dobrodružstvá. A toto je možno všeobecný žvást, ale nečakala by som na správny vek. Na každý vek existuje to správne dobrodružstvo. 

Kroki: Naším heslom je: „Nechajme deti objavovať.“ Čo toto spojenie pre teba znamená? 

Tera: Pre mňa to znamená dať svojmu synovi priestor na objavovanie. 

Svet je naozaj jedno veľké ihrisko plné farieb, vôní a textúr. Chcem mu ho ukázať, no zároveň mu dať možnosť ho skúmať zo svojej perspektívy. Verím, že práve to v ňom zanechá tú najkrajšiu stopu. 

Tu v Nórsku voláme pláže pieskoviskom a turistiku dobrodružstvom. Aby ani nás dospelých tá hravosť neopúšťala. :) 

 

Je naozaj jedno, či sa rozhodnete stráviť rodičovskú vo svojom meste alebo počas nej obletieť celý svet. Nie je to o tom hľadať najpopulárnejšie riešenia, ktoré ocenia vaši sledovatelia na Instagrame. Je to o tom, aby ste boli šťastní. A je len na vás, čo to znamená. Tera, ďakujeme za rozhovor, úprimnosť a inšpiráciu.