Aké boli prvé kroky našich Kroki?

Dnes majú Kroki prvé narodeniny. Keďže ja (M) MILUJEM bilansovanie, jeden večer som napísala Ole (tej z Kroki), že k prvému roku si struhneme rozhovor. Mal to byť krátky pokec s ňou a jej životným partnerom Andrejom, s ktorým, neuveríte, ale aj pracuje a podniká. Krátkych desať otázok, plus jedna bonusová, sa mi po vyškrtnutí nejakého balastu (žartujem, lebo som ftipná!) zmestilo asi na dvadsať normostrán. Nuž, pekné čítanie.

 

1. Drahí naši, tak Kroki majú rok! Pamätáte si ešte, aké to bolo takto pred rokom? Čo ste prežívali? Čo sa dialo vo vás a okolo vás?

A: Boli sme nadšení, chceli sme sa rozdať!

O: Ale vážne, máš odpovedať úprimne.

A: No šak úprimne. :) 

A: Ale vážne, pred rokom? To je akoby to bolo včera. Boli sme nadšení! A ešte stále sme. Bolo toho veľa. A stále je!

O: Tiež sa mi to nezdá, že je to už rok. Boli sme plní očakávaní. Pamätám si, keď som bola v obchodíku, v čase, keď sme otvárali, až som nechápala, ako sme to celé dali. Vždy som hovorila, ”keby sme tak mali obchodík”. Bola som na materskej, Kubi ešte nechodil do škôlky. Andrej sa nakopol a zrazu to bolo tu! Nebolo to úplne na sto percent, doteraz vidím priestor na zlepšenie.

 

2. Ako vznikol nápad, založiť Kroki?

A: Na začiatku bola veľká túžba podnikať. V tom zmysle - tvoriť. Niečo vlastné, mať voľné ruky. Realizovať vlastné nápady a ukazovať naše hodnoty. Myslím, že toho nášho smerovania je na tom našom Slovensku stále málo. Chceli sme mať skrátka, niečo ďalšie o čo sa starať, lebo šak máme toho málo. 🙂

Ďalší dôvod bola moja viera v Olinku. Vedel som, že na to má. Odkedy máme deti, neustále sa nám stávalo, že nás ľudia zastavovali a chválili, ako super sú deti oblečené a zladené. Samozrejme s maminkou, ja som bol vždy mimo! :) Nebolo to raz. Bolo každý deň! Ľudia sa pýtali odkiaľ majú oblečenie, čo je to za značku, kde sa to dá kúpiť. Cítil som, že práve tento Olinkin talent je niečo, čo sa musí dostať viac k ľuďom. Rozumiem, ono je to ťažko, prídeš do obchodu, vidíš tam všetky tie veci. No nezladíš to tak ľahko dokopy. 

Posledný dôvod bolo, že sme sa zamýšľali, čo s Olinkou. Jedna materská, druhá materská. Jej vzdelanie v oblasti psychológie, laktačná poradkyňa. Je prirodzene milá a chápavá k ľuďom. Všetko smerovalo k tomu, že by to malo byť niečo s ľuďmi, s deťmi, s mamami. Bolo to po korone. A človek nevedel, čo sa stane. Tak sme si povedali, že chceme všetky naše celoživotné úspory dať do niečoho, čo bude dobré. Pre nás a snáď trochu aj pre svet. 

O: Ja by som ešte rada doplnila. Ono to nie je len o zladení, ale aj o dobrom výbere. V ekologickom a ekonomickom zmysle. Napríklad, ako Eliška rástla hľadala som produkty, ktoré budú funkčné a kvalitné. Niečo o čom viem, že ak do toho investujem, bude dieťa v pohode za každého počasia a podedí to raz súrodenec. Také, aby to malo super strih, ktorý vydrží viac veľkostí a bude možné nosiť to dlho. Napríklad STONZky. V tej dobe ich na Slovensko nikto nedovážal. Objednávala som ich z anglického e-shopu, išli sem nekonečne dlho. 

Kroki bol viac Andrejov nápad. No a ja som sa v tom našla. Beriem to ako poslanie. Pomáhame rodičom zorientovať sa. Pamätám si, keď som bola prvomatka, to kvantum informácií o všetkom. Napríklad topánky. Barefoot, nebarefoot, ortopedické. Kroki je priestor, kde poskytujeme rodičom objektívne informácie. Každý rodič si na základe nich, môže vybrať tú najlepšiu alternatívu pre seba a svoje dietko.

 

3.  Kto a ako vymyslel názov?

A: Názov? To bolo dosť ťažké. Nevedeli sme prísť na nič, čo by dávalo zmysel, páčilo sa nám a neexistovalo by. 

O: Zaujímavé je, že hneď ako sme sa dohodli, že ideme do toho, išli sme za Kajou Wessel, aby nám pomohla s vizuálnou identitou. Tá už bola celá takmer hotová a my sme stále nemali názov. Začali sme na seba vytvárať tlak, lebo veď Kaja tam už musela niečo napísať. Veď na to, aby bolo logo, potrebovali sme názov. Potrebovali sme registrovať doménu. Aj na to človek potrebuje názov. Bola som zablokovaná, nič sa mi nepáčilo.

A: Mne to napadlo v noci. Keď som nemohol spať. Možno aj kvôli tomu. :) A zrazu to bolo tu. Kroki! Ako chôdza, prvé kroky, kroky, ako rastieme, posúvame sa. Keďže je to celkom časté slovo, zmenili sme ypsilon na mäkké i. 

 

4. Vizuálnu identitu a celú grafiku má pod palcom Kaja Wessel, prečo práve ona? 

O: Kaju som sledovala už dlho. Všetko, čo vytvorila sa mi vždy páčilo. A keďže som chcela, aby to bolo také naše a iné.

(A: A úžasné ako Andrej!)

O: Áno. :) Chcela som, aby to bolo naozaj naše. Keďže som si už prešla pár tvorivými procesmi s umelcami a vedela som, aké je ťažké, keď nemáte rovnaké videnie, bolo mi jasné, že to chcem vytvárať s človekom, s ktorým mám pocit, že sme na rovnakej vlne. 

Super bolo, že Kaja žije v Amerike. Videocally sme mávali večer, keď deti zaspali. Ona tam mala dopoludnie. Čo bola pre nás tiež super výhoda. Pravda je, že celé Kroki vznikalo po večeroch. Ešte aj stolári, ktorí nám vyrábali nábytok sú rodičia. Kroki sa rodilo medzi 11tou a 3ťou nadránom. 

S Kajou sme vizuálnu identitu dali na prvú šupu! Trafila sa úplne do všetkého, čo som jej povedala. Zadaním bolo, aby to bolo hravé, ale nie infantilné. Chceli sme ukázať deťom, ako jednoducho byť. Nie len za každého počasia, ale to potom prechádza asi naozaj všetkým. Nerobme deťom to, že prší, musíme ostať doma. Čo ich tým učíme? Že je nejaká situácia a nedá sa riešiť, zmeniť? Veď vždy sa to dá. 

 

5. Bolo niečo, čo ste si na začiatku predstavovali možno inak a realita vám ukázala, že ste mali ružové okuliare? 

A: Áno, určite. Napríklad vo výbere produktov. Mysleli sme si, že niektoré produkty budú top a nie sú. To sú také tie zobudenia sa. Ale ťažko sa to teraz hovorí. Máme pocit, že o nás stále málo ľudí vie. Napríklad sme si mysleli, že z 10 mamičiek 8 kúpi gumáky. Pravda je, že z 10 mamičiek 4 kúpia gumáky. 

O: Áno, produkty, pri ktorých sme si mysleli, že toto každé dieťa musí mať a zistili sme, že asi nemusí. Toto súvisí aj s tým našim mottom - nechajme deti objavovať. Chceme šíriť túto filozofiu.

A: Mysleli sme si, že toto sú hodnoty, ktoré nemusíme tak veľmi ukazovať, no a treba to stále viac a viac. Verili sme, že deti sú viac vonku. Ale nie, deti sú viac na tabletoch, ako sme si mysleli. 

O: Prekvapenie pre mňa bol e-shop. Myslela som si, že e-shop sa nastaví, urobí a tak nejako funguje. Nemyslím príchod objednávok, ale všetko okolo jeho správneho fungovania, textov, fotiek. Keďže viem, akú starostlivosť zahŕňa samotná predajňa, povedala by som, že e-shop je ešte zložitejší ako chod kamennej predajne. 

A: Musím povedať, že po tom roku fungovania nie som vyslovene zaskočený ničím. Ale, ako sa hovorí, ešte sa obrusujú tie naše hrany, názory. Videnie sa trošku mení, oproti začiatku a tomu, aké boli tie predstavy. Ale nie nejako zásadne. 

 

6. Apropos, kto z vás je väčší snílek a kto realista?

O: Povedala by som to asi takto. Máme spravené vizitky. Aj v maile sa podpisujem ako dreamer. Andrej to má tiež aj na vizitkách, že je realista. Toto máme od začiatku tak, že ja si lietam totálne na obláčiku s ružovými okuliarmi, vtáčiky mi tam štebocú, prinesiem super nápad, svet je najkrajšie miesto na svete, prednesiem tento nápad Andrejovi, on sa zasmeje a zhodí ma z oblaku. 

A: Nie! Ja ťa len chytím a pritisnem k sebe! 

O: No dobre (úsmev). Ja mám pocit, že až veľmi stlačíš. Úplne mi zrušíš túto ružovú atmosféru. Takže áno, ja som ten väčší snílek a Andrej realista. Funguje to, ale aj naopak, keď je Andrej až veľmi realistický. Od začiatku to tak máme, každý z nás sme na jednom póle a snažíme sa stretnúť niekde uprostred. 

 

7. Koľko ľudí aktuálne pracuje pre Kroki?

O: Ja, Andrej, Eli, Maťka, Janko. Plus stolári.:)  Fakt! Lebo ľudia, ktorí sú s tebou ochotní pracovať o 11tej večer, majú trpezlivosť, všetko spravia do detailu tak, ako ste sa dohodli a načas! To tu musí byť spomenuté.

Ale prijali by sme aj ďalších! No stále hľadáme. Nie je to jednoduchý proces.

 

8. Kroki sú vaše tretie dieťa. Čo tie dve, ľudské. Ako a či vnímajú obchodík? 

O: Je to, že bruál tretie dieťa! A asi tak to aj vnímajú naše deti. Vidia, že tomu dávame veľa, veľa sa rozprávame, že prečo. Je to tretie dieťa. Máme to aj so všetkými radostnými, aj menej radostnými okamihmi.

 

9. Ruku na srdce, fakt nechávate svoje deti objavovať? 

O: Áno! Ja som bola vždy u nás v Marianke, malej prímestskej dedine, najdivnejšia matka. Naše deti, keď chceli, chodili bosé či v lete alebo na jeseň. Keď si Eliška nechcela dať bundu a nebola jej zima, tak ju nemala. Ja som bola tá matka, ktorá sedela na lavičke a iné matky za mnou prišli s tým, že Kubo je piesok. A tak vravím - ja viem! Ja som v tomto taký exot. Plus tým, že sme boli dosť veľa vonku, sme dosť videní. My naozaj nechávame deti robiť naozaj všetko. Liezť po skalách, stromoch a veci, pri ktorých mám pocit, že iní rodičia majú na mňa nervy. Ale áno.

A: Nechávame! Možno až moc. 🙂

O: Niekedy sa na to aj tak pozerám - och, to budem musieť zasa prať. Nepozerám sa na veci tak, že čo by si mohli roztrhať alebo ušpiniť. To sú veci, ktoré sa vždy dajú prezliecť, opraviť, upraviť. Dôležitejšie je, že vždy môže mať z toho nejaký zážitok, spomienku, zobrať si z toho niečo. 

 

10. Ak by ste si mali úplne uletieť, kde by ste chceli vidieť Kroki o rok?

O: Ak by som si mali úplne uletieť, ja by som chcela, aby Kroki o rok proste boli. Aby boli na tom lepšie. Aby sme mali viac zákazníkov/kamošov. Nechcem povedať zákazníkov, ktorí urobia nákup. Skôr aby nám narástla komunita okolo nás. Budeme dúfať, že sa nám podarí navštíviť trhy alebo nejakú inú akciu. Chceli by sme, aby sa nám podarilo byť takým miestom pre rodičov, akým chceme byť. Aby sme nezišli z cesty. Aby sme ostali konzistentní. Aby sme nemuseli nikdy naskladňovať všetko možné len, aby sme predávali. 

A: Ja by som chcel vidieť naše produkty, o ktorých viem, že sú od nás, na cudzích deťoch. Aby som si hovoril - aha, to sú naše veci! Aby to povedomie rástlo. 

O: Asi by som si priala, aby sa zlepšila komunikácia medzi slovenskými distribútormi. 

A: Áno, to je náš cieľ na tento rok. Aby nás bolo viac vidieť. A čo sa týka distribútorov a konkurencie, aby sme boli viac priatelia ako rivali. 

 

11. A posledná, bonusová otázka, ako je do kelu možné, že Ola nepije kávu? Je materský jednorožec? Veď to je ako popierať gravitáciu! 

O: Nikdy v živote mi nechutila a ani nevoňala káva. Ale zasa to, že viem prežiť, to ja mám zas iné - sladkosti (smiech)! 

A: Ale pozor! To už tu máme posun. Olinka kedysi nechcela o káve a ani ľuďoch okolo kávy ani počuť. A dnes? Dnes má rada kaviareň s názvom Tma v hrnku! 

O: Ale musím povedať, že Andrej tiež dlhé roky nepil kávu! Boli sme dva jednorožce, až do momentu, kedy sme sa nasťahovali do domu, kúpil si kávovar a opustil tento tábor. Bolo to skoro na rozvod! Ale ustáli sme to! (Pozn.: Celú túto odpoveď berte, prosím, s obrovskou dávkou humoru.)

 

Nuž, čo vám poviem, nedá sa nemilovať ich. Olu, Andreja a ich Kroki. :)

 

Pre kroki.sk ale najmä pre vás napísala Martina Autnerová.